Je na čase dodať že, Martin je troska, ktorá má 40 rokov, mal štandardný život, štandardný byt, a kedysi maľoval nádherné obrazy. Až pokým ho z jeho slávy nezmohli drogy a alkohol. Jeho posledná múza ho opustila po jeho prvej dávke heroínu, od ktorého očakával múzu väčšiu a silnejšiu ako bola žena ktorú tak veľmi miloval a ktorej zasvätil svoj život.
Dnes mu zostal len ten byt, v ktorom zostalo nebezpečne prázdne plátno zaplnené čiernymi plagátmi čiar, a vysedávanie po krčmách kde svojim spolubesedníkom rozprával aký bol kedysi dobrý. Sem tam prišiel vymaľovať byt, keď oňho ako o umelca už nebol záujem, ale skôr ako vymaľoval byt vybielil.
Vstal z postele. Práve mu zvoní telefón. Posledná vec v jeho spálni. „Ahoj Martin. Nezabudni na čom sme sa dohodli, dnes máš poslednú možnosť vrátiť tie prachy. Inak končíš!“ maliar sa preľakol, „Jasné pane. Dnes na určenom mieste sa všetko udeje!! Presne ako bolo dohodnuté!“ Martin rýchlo položil telefón. Zreničky sa mu zúžili a skrúšene si sadol do kúta. „Päťdesiat tisíc. Dnes. Inak som mŕtvy muž.“ Dobre vedel, že tie peniaze nemôže tomuto človeku vrátiť. A dobre vedel, že posledný deň vo svojom živote si musí užiť. Berie to ako istú vec. Dnes zomrie, a nevie to z toho telefonátu. Tušil to dávno predtým.
Martin pozrel do peňaženky. „Ako by som si mal užiť posledný deň vo svojom živote?“ Posledná večera, šálka čaju. Evidentne mu ani nevadí, že dnes skončí ako krysa ktorú rozdrví deratizér kladivom. V povznášajúcom opare drog sa rozhodol nakresliť poslednú čmáraninu na zožltnuté plátno. „Nebyť dnešného dňa tak nikdy už neurobím umelecké dielo.“ hovorí cinicky. Osem čiar a trocha farby. Pri tvorení len dumá, že takto sa dnes cíti. Otvára dvere cez ktoré k nemu doľahol svet. Svoju obľúbenú krčmu nájde hneď oproti. Rozvalí bránu a hovorí: „Priatelia moji, spolubesedníci moji. Dnes mám krásny deň. Dostal som angažmán a ako začiatočnú zálohu som dostal desaťtisíc korún. Všetkých Vás pozývam.“ Skôr ako dopovedal vetu zistil, že je opäť sám. „V Hlavnom meste slovenskej republiky. Uličky sú hnusne prázdne. Tak industrializované a dehumanizované. Všade je špina. Ale tú som určite tiež spôsobil ja. Som horší ako tá špina. Keď vyjdem von, tak svet sa zastaví.“ Kupuje si liter čírej tekutiny a vraví barmanovi – dnes končím s drogami. Dnes si už svoju dávku nedám. Pozrie bližšie a zisťuje, že za barom stojí tiež sám. Znechutene vezme vodku a začne piť. „Ako to, že nikto nikde nie je. Ako sa môže stať to, že som všade tak sám.“ Hlavou sa mu hmýri stále viac myšlienok. „Prečo zvuky nie sú už eufonické, a prečo dve priamky sa zrazu pretínajú.“ Jeho nezmyselné slová sa linú až na ulicu. „Aj rukami sa mi bude hmýriť toľko myšlienok keď si podrežem žily? Áno? Ste si istý???“
Uteká sám pred sebou. Obloha je bolestne jasná a jasne krivá. Uteká aj keď ešte nevie kam. Ulice sú stále temnejšie... Pred miestom kde mal vrátiť peniaze sa zastaví. Nie. Nikto mu neukradne jeho talent. Len on sám si môže vziať život. Len jemu sa budú z krvi míňať vlastné spomienky. Nemá nič ale nikto mu nebude ubližovať. Z vrecka vybral nôž a dvoma ťahmi ako na plátne urobil čiary. Toto sú tie priamky a tá eufónia. Spojil ruky. „Bože odpusť nám naše viny ako aj mi odpúšťame svojim vinníkom.“ zvracia slová, krvou kreslí po zemi a plače ako posledné dieťa ktoré stratilo hračku. „Ale neuveď nás do pokušenia a zbav nás všetkého zla.“
Nočná mora sa skončila a odrazu vidieť biele steny. Iba sálou sa ozýva „Psychiater 13 na izbu číslo 666.“ Pacient Martin X. potrebuje ďalšiu dávku Morfínu, 19 pokus o samovraždu. Pacient Martin X. vidíte ma? ... Fajn. Bude v poriadku“
Martin sa len nadýchne a pomyslí si – vedel som, že som s drogami nezačal sám. A očistene sa usmeje, akoby našiel zmysel života. Sedí v miestnosti s mäkkými stenami, s páliacim svetlom nad hlavou, cíti sa ako vnútri žiarovky, kde sa žije bez tienu a vzduchu a smeje sa stále viac. „Tomuto sa asi vraví americký happy end?“